Poznáš ten pocit, keď niekde prídeš a cítiš, že tam nepatríš? Presne tak som sa cítila ja keď som prišla do Vancouveru.
Vancouver je snom mnohých Slovákov a Čechov. Aj ja som o ňom začala snívať pred viac ako dvoma rokmi, keď som sa rozhodla požiadať o pracovné víza. Keď ma vybrali, bola som už na polročnej ceste v Peru. Potom prišla pandémia a všetko sa zastavilo. Na život v Peru som si zvykla a bolo ťažké sa vrátiť znovu domov. Vždy som však mala v hlave predstavu toho vysnívaného života v Kanade, ktorý na mňa stále čakal.
Do Vancouveru som prišla pred vianočnými sviatkami, no po veľmi krátkom čase som si začala uvedomovať, že Kanada nebola asi tá správna voľba pre mňa. Napriek tomu, že som mala veľakrát šťastie, úprimne, z Vancouveru som nebola až taká nadšená. Aby som to trochu vysvetlila, rozdelila som moje dôvody do 5 hlavný bodov.
1. Kultúrny šok
Viem, že kultúrny šok sa častokrát nespája so sklamaním, no tentokrát ho vnímam v negatívnom svetle. Musím povedať, že aj keď som približne vedela do čoho idem, kultúrny šok ma zasiahol tak či tak. A o to viac, keď som si už zvykla na život v Peru. Uvedomujem si, že porovnávanie latinskoamerickej kultúry s tou severskou je ako porovnávať prinajmenšom hrušky s jablkami, ale človek to aj tak podvedome robí.
„Peru bude pre mňa vždy bohatšia krajina ako Kanada.„
V Latinskej Amerike som bola zvyknutá, že sa nikto nebojí rozprávať sa s cudzím ako s dobrým kamarátom, že ticho na ulici bolo niečo nevídané, a že odvšadial sršala pozitívna energia. Vancouver je presný opak. Všetci sa tu správajú kultivovane, nikto „nevytŕča z davu“ a každý sa snaží byť milý, i keď všetci vedia, že to nie je veľmi úprimné. Jednoducho, ľudia sú tu viac odmeraní.
2. Nesprávne načasovanie
To, že som prišla v zlom období som zistila už dávno. Do Vancouveru som priletela začiatkom decembra, keď už bolo upršané počasie v plnom prúde a slnečné dni boli akýmsi malým zázrakom. Pravideľne som dostávala otázky ako sa mi v Kanade zatiaľ páči. Moja odpoveď bola vždy rovnaká – nepáči. Na to ale prišla od každého takmer identická reakcia:
„Vydrž do leta, letá sú tu super“.
Lenže čakanie na leto mi príde ako nekonečný príbeh. Chcem naozaj žiť na mieste, kde musím takmer pol roka čakať na to, „aby to tu bolo super“? Neprispieva tomu ani depresívne počasie a upršané dni. Nemôžem povedať, že zimné Vancouverské počasie je pre mňa sklamaním, veď každý vie, že tu v zime veľa prší, ale aspoň počas obdobia sviatkov som čakala trošku príjemnejšiu atmosféru a priateľskejších ľudí.
3. Ľudia sú k sebe chladní ako počasie…až na Čechov a Slovákov
Počas mojich predošlých ciest sa mi veľakrát potvrdilo staré známe – všetko je to o ľuďoch. A verím, že ak je človek v dobrej spoločnosti, tak aj tie najhoršie miesta na svete sa zrazu stanú o niečo krajšími. Ja som mala šťastie, že tu mám kamarátov, a že mi pomohli s ubytkom a mohla som s nimi stráviť Vianoce aj Silvester.
No neviem si predstaviť, že by som tu bola v zime sama. V krajinách ako Peru bolo veľmi ľahké sa spoznať s niekým na ulici, či v obchode, no tu je to oveľa ťažšie. Tu sa každý sústredí sám na seba a mám pocit, že ľudia nie sú až takí otvorení. A preto pre mňa, ako človeka čo sa rád zoznamuje, je tu socializácia neskutočne ťažká.
„Na život vo Vancouveri si musím zvykať.“
Potom som ale narazila na termín sezónna afektívna porucha, a pochopila som aký obrovský dopad vie mať počasie na ľudí. V Latinskej Amerike som úplne zabudla na to, aké únavné a deprimujúce vie byť striedanie štyroch ročných období. Nehovoriac o tom, ak človek nemá dostatok slnečného svetla, ktorého práve počas zimy vo Vancouveri tak strašne chýba.
4. Vancouver je super…v lete
Vancouver je jedno z najobľúbenejších miest v rámci celej Kanady. Má krásne pláže, blízko k horám, do prírody, pekné výhľady a neskutočné množstvo príležitostí na športové aktivity. Lenže čo v zime?
„Vo Vancouveri nie je moc kam ísť v zime, pokiaľ človek nemá rád zimné športy.“
Keď som sem prišla uprostred zimy, nebolo tu veľa možností na trávenie voľného času inak ako pri pivku. Keď sa pozriem na Vancouver ako taký a odmyslím si jeho skvelú lokalitu, vyjde mi z toho celkom bežné americké mesto, ktoré cestovateľom vie ponúknuť len málo. Downtown je v podstate plný moderných vysokopodlažných budov a ďalšie štvrte sú zastavané prevažne rodinnými domami.
Veľmi tomu nepridáva ani pochmúrne počasie, vďaka ktorému vyzerá Vancouver častokrát ako pred apokalypsou. Prekvapivo odpudivo vyzerá aj veľa budov v downtowne, ktoré pôsobia ako staré komunistické paneláky alebo ulica East Hastings, ktorá je plná drogovo závislých bezdomovcov.
Jedny z mála zaujímavých častí mesta sú pláže a historická štvrť Gastown, kde sa nachádzajú aj parné hodiny – jedny z mála zachovaných na svete. Preto, pre mňa ako cestovateľa, robí bohužiaľ Vancouver jedno z najmenej cestovateľsky príťažlivých miest, ak si teda odmyslím kopec hikov po okolí.
5. Pracovný život
Akokoľvek veľmi ma život a cestovanie v Kanade lákal, väčšinu svojho času trávim aj tak v práci a dosť to ovplyvnilo aj môj celkový prvý dojem. Ako freelancer som bola zvyknutá na väčšiu voľnosť, robila som viac menej to, čo ma bavilo a práca chodila ku mne sama. No na druhej strane som si chcela vyskúšať aj bežnú prácu v Kanade. O prácu vo Vancouveri nie je naozaj núdza a vždy niekoho niekde hľadajú.
„Hľadanie práce vo Vancouveri je o šikovnosti, vytrvalosti, no častokrát aj o známostiach.“
Väčšina prác je upratovanie, práca v hoteloch, reštauráciách, či obchodoch, záhradníčenie, práca na stavbách, či montážne práce. Ak sa chce človek vyhnúť manuálnej práci, častokrát je veľmi zle platená.
Ja som mala v zime celkom problém si nájsť prácu, ktorá by ma bavila. V reštauráciách bolo ťažké zohnať niečo pred sviatkami, aj keď som mala už skúsenosti a spomedzi asi 30 rozoslaných životopisov sa mi ozval iba jeden. Preto som si našla prácu dočastne v upratovacej firme.
Musím sa priznať, že to, čo robím je pre mňa celkom dôležité a práca ma musí aspoň sčasti napĺňať. Mám pocit, že ak sa tu človek chce dostať na nejakú solídnu pozíciu, potrvá to nejaký ten čas. Potom je ale otázne, či ten rok v Kanade stačí na to, aby si človek našiel dobrú prácu, užil si krajinu a zároveň aj niečo našetril.
Slovo na záver
Keď som prišla do Vancouveru, zažívala som neskutočnú frustráciu. Najväčším problémom bolo pre mňa hľadanie práce a socializácia. No myslím, že nie som prvá ani posledná. Na porovnanie si pozri video o tom, prečo sa ľudia, ktorí imigrujú do Kanady nakoniec rozhodnú odísť.
Pozitívnych článkov o Vancouveri bolo napísaných už viac než dosť a mala som pocit, že tomu chýba iný pohľad. Nie veľa cestovateľov píše o miestach, ktoré sa im nepáčia. Ľudia sa neradi chvália negatívnymi zážitkami.
„Nebol deň kedy by som nerozmýšľala o odchode z Kanady.“
Týmto ale nechcem nikoho odrázať od života v Kanade. Vychádzam len z mojich vlastných dojmov, ktoré boli výrazne ovplyvnené životom v Peru a tým, aké ťažké je znovu zvykať si na bežný život v rozvinutej krajine. Dávam tomu ešte stále šancu, no cestovanie je niečo, čoho sa asi nikdy nebudem vedieť úplne vzdať.
Keby ale môžem zmeniť aspoň niečo, určite by som nespravila tú istu chybu a prišla by som do Vancouveru na jar, kedy je viac pracovných príležitostí a počasie už začína byť prijateľné na pekné hiky, ale zároveň je ešte čas vyskúšať si zjazdovky.
