Povinná karanténa bola v Peru vyhlásená 16 marca 2020. Bola nedeľa večer a v tom čase sme sedeli v hosteli na bare a sledovali prejav prezidenta. Väčšina už vedela pár dní dopredu, že bude karanténa aj tu v Peru. Aj my sme to vedeli. Hneď potom ako vyhlásili 14-dňovú karanténu, vláda vyslala do ulíc policajtov a vojakov a do dvoch hodín ich boli plné ulice. Úplný zákaz vychádzania bol stanovený od 8mej hodiny večera až do 5tej rána. V prvý deň karantény bolo zatknutých okolo 900 ľudí prevažne v hlavnom meste, kvôli porušeniu zákazu vychádzania von. Ostali otvorené iba obchody s potravinami, lekárne a banky tak, ako aj v iných krajinách. Aj trh sa po čase otvoril, ale cez deň okolo neho hliadkovali ozbrojení vojaci.
Prvý deň karantény bol všade zhon. Ulice boli preplnené autami a nariadenia hovorili, že ľudia môžu vyjsť von iba ak potrebujú nevyhnutné veci. Lenže všetci niečo potrebovali. Cusco už dávno nebolo tak preplnené. Veľa ľudí už malo na sebe rúška, ale povinné ešte neboli. No ľudia sa báli a hneď v prvý deň sa dali zohnať asi už len v každej piatej lekárni.
Ja som stále pracovala na bare ako dobrovoľník na hosteli. Mali sme to najdôležitejšie, stravu na celý deň a ubytovanie. A s nami aj okolo 100 ďalších ľudí, ktorí zostali uviaznutí na hosteli. Niektorí stihli odletieť ešte predtým, ako vláda zaviedla karanténu, no tí ďalší si mysleli, že to prečkajú a po krátkom čase bude zase všetko tak, ako predtým.
Keďže bary a reštaurácie zatvorili tiež, my sme sa snažili zabezpečiť jedlo pre hostí trikrát denne, keďže sa nemali kde stravovať a ani si variť. Na bare bol však väčšinu času zmätok, keďže ani my sme presne nevedeli ako budeme fungovať, jedlo sa míňalo a každé ráno sme museli prideliť presný podiel potravín pre každého hosťa. Nikto nemal dostať viac ani menej.
Peruánska vláda hranice zatvorila a ľudia sa snažili cez repatriačné lety vrátiť domov. Námestie uzatvorili a strážili policajti a vojaci hliadkovali po meste. Bolo zakázané šoférovať auto, na ulici za bieleho dňa nebol takmer nikto a všetci už nosili rúška alebo ochranné odevy. Turisticky preplnené ulice, cesty plné trúbiacich áut, otravní predavači na každom kroku, to všetko sa zrazu zo dňa na deň zmenilo na nepoznanie a mesto zívalo prázdnotou. Bolo to ako z katastrofického filmu, kde na ľudí číha neviditeľný nepriateľ.
Napriek tomu, že som bola ďaleko od domova, necítila som sa sama, boli sme v tom všetci. Kto vedel, snažil sa pomôcť tomu druhému a zrazu sa akoby pretrhla bariéra medzi hosťom a zamestnancom. Ľudia nám pomáhali roznášať jedlo, umývať riady, obsluhovať ostatných a dokonca si mohli neskôr na bare aj začať variť.
Situácia sa však vonku nezlepšovala a z pohodového cestovateľského miesta sa stalo akési útočisko kde zrazu začala panovať neistota a bezmocnosť. Vláda začala sprísňovať opatrenia, zatvárať ubytovacie zariadenia a na hosteli sme mali čoraz častejšie nečakané návšetvy polície, ktorá kontrolovala či sú hostia 24 hodín na izbách. Dokonca zatvorili aj vedľajšiu ulicu od nás, kvôli tomu, že tam na jednom z hostelov zomrel na vírus ďalší človek. Pamätám si, ako nám z recepcie volávali na bar, že prišla kontrola a ako sme všetci utekali z baru do izieb, aby nás polícia neprichytila vonku a nezatvorila hostel. Nikto si ani nechcel predstaviť, kde by sme zrazu všetci skončili.
Pár dní nato, bol zakázaný aj predaj alkoholu vo všetkých obchodoch, pravdepodobne preto, aby obmedzili socializáciu v uliciach a v susedstvách. Na niektorých miestach sa však stále dal kúpiť, aby majitelia neprišli o zisk, ale to boli skôr menšie obchody vzdialené od centra.
Ako čas bežal a každému začalo byť jasné, že situácia sa tak skoro nezlepší, ľuďom sa skôr či neskôr podarilo odísť domov a mne presťahovať na byt. Hostel po pár mesiacoch zatvorili, vrátili pôvodnému majiteľovi budovy a ten ho už nikdy znovu neotvoril. Veľa biznisov skrachovalo a ľuďom sa žilo zo dňa na deň ešte ťažšie. Všetci, ktorí pracovali v turizme buď stratili prácu úplne, alebo si našli inú, menej platenú. Manažérka nášho hostela začala predávať pečivo a vyštudovaní turistickí sprievodcovia robiť na stavbách.
Približne mesiac po vyhlásení karantény predstavil prezident na tlačovke nové pravidlá. Na uliciach je stále veľa ľudí v skupinách alebo v pároch. Preto, kto nebude dodržiavať tieto pravidlá, hrozí mu pokuta až do 430 soles (92€): metrový odstup v supermarketoch, na ulici bez sprievodu, nosenie rúška, byť na ulici len v prípade opodstatneného dôvodu, vždy ukázať preukaz totožnosti polícii alebo armáde, úplný zákaz vychádzania von v nedeľu a zákaz viesť osobné auto bez špeciálneho povolenia.
Peru bolo zasiahnuté pandémiou veľmi ťažko a v čase keď sa ekonomike konečne začalo dariť. Vláda sa situáciu neustále snažila monitorovať, a keď nepomáhali jedni opatrenia, tak sa zaviedli ďalšie, napríklad ženy a muži nemohli vychádzať v ten istý deň na ulicu. Po čase, keď sa situácia nezlepšovala, no naopak zhoršovala, väzni začali žiadať o oslobodenie kvôli výraznému šíreniu koronavírusu, hovorili, že si zaslúžia žiť aj oni. NIektorí rebeli prevzali kontrolu vo väzniciach, takže policajti strážili budovu už len zvonka.
V hlavnom meste ľudia zas odmietali dodržovať opatrenia a každý deň bolo na uliciach obrovské množstvo ľudí, ktorí sa snažili si zarobiť na jedlo a nájom. Najviac trpela najnižšia vrstva, dávky od štátu boli nedostatočné nato, aby uživili rodinu, a tak im neostávalo nič iné iba vyjsť do ulíc. Pretože buď umrú od hladu, alebo na vírus.
Viac ako rok po vypuknutí pandémie má Peru stále vysoký počet prípadov, no krajina je už otvorená turizmu. Peru bola jednou z krajín, ktoré zaviedli strikntý lockdown hneď od začiatku, no napriek tomu prípady stále stúpali. Druhý lockdown nastal v januári tohto roku, kedy boli po vianočných sviatkoch nemocnice blízko kolapsu. Chýbali kyslíkové bomby a lôžka a pred vchodmi niektorých nemocníc sedeli ľudia napojení na kyslík. Peru je momenálne vo veľmi pomalom procese očkovania, kde je kompletne zaočkovaných okolo 10% obyvateľstva a počet prípadov sa stále pohybuje okolo 3,000 za deň.
