Je neskoré horúce ráno a práve pristávame na letisku v Iquitos, najväčšom meste Peruánskeho Amazonu. Z lietadla s nami nevystupujú žiadni zahraniční turisti, je január 2021 a Peru práve zasiahla druhá vlna globálnej pandémie. Vzduch sa rýchlo zmenil zo suchého a studeného na veľmi vlhký a horúci typický pre toto podnebie.
Len čo sme vystúpili z letiska, taxikári sa na nás vrhajú ako supy. Ledva nás nechali prejsť dverami a my sa musíme predierať davom, aby sme im unikli. No zatiaľ neúspešne. Niektorí nás sledujú až na parkovisko a ponúkajú za odvoz do mesta približne 30 soles (6,50€). Snažia sa nás presvedčiť, že musia platiť drahé parkovné na letisku. Po chvíli, keď sa nám podarilo striasť sa ich, oslovili sme tichého vodiča stojaceho neďaleko, ktorý nám ponúkol odvoz za polovičnú cenu. Naskakujeme na motokarro a smerujeme priamo k nášmu hostelu. Zatiaľ čo nás vodič vezie k nášmu miestu, dostávame odporúčanie na miestnu turistickú agentúru.
Mesto Iquitos má asi 400 000 obyvateľov a je to najväčšie mesto na svete, ktoré nie je prístupné po ceste. Hlavné námestie je pomerne obrovské a na jednej strane stojí ešte stále vianočný stromček. Priamo pred ním je cestovná kancelária s veľkým nápisom „Amazon Camp“. Smerujeme k nej a vstupujeme do starej koloniálnej budovy. Jeden zo sprievodcov nám začne vysvetľovať celý program a zobrazuje lákavé obrázky všetkých aktivít, ktoré sľubujú. Na rohu každého obrázka je zreteľná grafika, ktorá hovorí, že ich tábor navštívili hviezdy ako Arnold Schwarzenegger alebo Jennifer Lopez. Na našu otázku, či sa v ich tábore natáčal film Anaconda, chlap iba mávne rukou. Producenti tam vraj len zostali niekoľko dní, aby získali inšpiráciu, ale všetko sa to natáčalo samozrejme v Hollywoode. Agentúra poskytuje zľavu na ich zájazdy a my kupujeme najlacnejší 3-dňový.
Nastal deň nášho odchodu a my sme v agentúre prekvapivo včas. Je tu rodina s malým dieťaťom a veľká skupina tínedžerov. Všetci hovoria španielsky. Po pol hodine dostávame základné pokyny a kráčame k starému autobusu, ktorý má dizajn ešte zo začiatku 20. storočia. Autobus nás vezie do prístavu a my naskakujeme na malú loď. Náš sprievodca sa predstavuje v španielčine, hovorí nám základné informácie a neskôr sme si už úplne istí, že nebude hovoriť anglicky, ako nám povedali v agentúre.
Prvou zastávkou mala byť farebná hranica medzi dvoma riekami, rozbúrenou červenou Amazonkou a tmavšou riekou Nanay, okolo nej však prechádzame bez povšimnutia, sprievodca je zaneprázdnený hľadaním delfínov. Bohužiaľ, zdá sa, že sú ďaleko a my sa nakoniec fotíme sediac na čele našej lode s nádhernou amazonskou prírodou. Sprievodca nás varuje, aby sme išli vždy po dvoch a kvôli rovnováhe lode sa snažili udržať na oboch stranách približne rovnaký počet ľudí. Je s nami aj jedna peruánska žena z predchádzajúcej skupiny, ktorá nestihla a zaspala východ slnka na lodi, takže spolu s dcérou pôjdu s nami na ďalší deň. S nami sme ju však videli posledný krát.
Ako postupne prechádzame okolo brehov osídlených malými komunitami, vidíme miestnch rybárov pri ich každodennej rutine. Po chvíli sa ocitáme pri obrovskej stavbe ponad rieku. O nejaký čas by tam mal stáť most, ktorý uľahčí zásobovanie vzdialenejších komunít s mestom Iquitos.
Konečne sa blížime k našej prvej zastávke, záchrannému stredisku Serpentario „Javier“. Je to drevená konštrukcia, na brehu menšej rieky Momon, stojacej na chodúľoch ako ochrana pred vysokou hladinou vody počas obdobia dažďov. Plní očakávania, že v džungli uvidíme po prvýkrát divoké zvieratá, nasledujeme nášho sprievodcu a vystupujeme z lode. Dostávame sa do menšieho baru a čakáme kým nás príde niekto privítať. Zatiaľčo sprievodca hľadá trochu odpočinku, pri nás sa objaví starší muž a vyzýva, aby sme ho nasledovali. O serpentariu sme sa nič nedozvedeli, ale konečne smerujeme k prvému zvieraťu, leňochom.
Stojíme pred klietkou, veľkou asi 3×3 metrov, uprostred vysušený strom a päť leňochov. Muž otvára klietku, schytí prvého leňocha a pýta sa, kto sa chce ako prvý so zvieraťom odfotiť. Zhromaždilo sa asi desať ľudí pripravených so svojimi telefónmi a fotoaparátmi. Leňoch, ktorého sa muž držal, zrazu skamenel a s ním aj my. Keď leňoch cíti nebezpečenstvo, prestane sa hýbať. Vystrašené zviera iba otáča hlavou a zostáva v rovnakej polohe. Okolo neho stojí ešte veľa nadšených turistov čakajúc na selfies. Priestor je naozaj malý a o chvílu na sebe nemá už takmer nikto rúško. Sprievodca znovu drží leňocha, pýta sa, kto chce byť na rade, a ukazuje na nás. Krútime hlavami a radšej vstupujeme do klietky s ďalšími leňochodmi. V klietke nie je nikto a tak máme možnosť vidieť leňochov aspoň z väčšej vzdialenosti.
V záchranných strediskách sa ľudia zvyčajne dozvedia viac informácií o zvieratách, ktoré sa im podarilo zachrániť. Sprievodcovia väčšinou radi hovoria o tom, ako boli ich zvieratá zachránené, či majú nejaké zranenia, z ktorých sa musia zotaviť pred vypustením do džungle a niektoré z nich majú dokonca aj meno. Otázkou je, či je možné zvieratá chované v zajatí vrátiť späť do voľnej prírody? A je správne sa ich vôbec dotýkať? Pravda je taká, že zvieratá si takto navykajú na ľudský kontakt, strácajú prirodzený strach z ľudí, a po čase nemusia byť schopné integrovať sa s ostatnými zvieraťami. Vypúšťanie zvierat do voľnej prírody však nie je automaticky najlepším riešením. V niektorých prípadoch je to skutočne ťažké, napríklad keď je zviera hlboko traumatizované alebo bolo chytené do zajatia v útlom veku.
Ale o leňochoch zo záchranného centra Serpentario „Javier“ sa nedozvedáme nič. Nepoznáme ich mená ani to, ako sa sem dostali. Vieme iba to, že s nimi môžeme fotiť koľko chceme.
Potom, čo celá skupina odfotila s leňochom, presúvame sa do ďalšej klietky s papagájmi. Muž našťastie neotvára klietku a my pristupujeme k malým aligátorom a korytnačke. Turisti neváhajú a nadšene berú do ruky aligátora a korytnačku, aby si spravili čo najviac fotiek. Sprievodca ich v tichosti sleduje, ako si podávajú zvieratá z ruky do ruky.
Prechádzame okolo ďalšej klietky s kapybarmi, opicami a kráčame k asi najväčšej atrakcii – anakonde. Muž otvára klietku a vidíme hada, ktorý sa díva smerom von. Schytí hada a podáva ho po pleciach nedočkavých tínedžerov, ktorí sa rehocú naokolo.
Pripomíname ľuďom, aby si nezabudli nasadiť rúška, opúšťame klietku skôr a kráčame k poslednej časti. Menšie opice, korytnačky, oceloti a papagáje sú v malých prázdnych klietkach. Frustrovaní, z toho čo vidíme sme už na odchode, no zastavuje nás sprievodca a pýta od nás zopár drobných za to, že nás previedol po centre. Odmietame a smerujeme k východu.
Záchranných stredísk ako Serpentario „Javier“ je v Iquitose pravdepodobne nespočetné množstvo. Ľudia v džungli majú inú mentalitu a pokúšať sa ju zmeniť je takmer nemožné. Existuje ale Záchranné stredisko Amazon, ktoré sa o to už dlhodobo pokúša prostredníctvom programu environmentálnej výchovy. Tisíce detí a tínedžerov dostávajú príležitosť naučiť sa, ako chrániť prírodu. Zatiaľ čo ich rodičia vyrastali s vierou, že džungľa im ponúka nekonečný zdroj potravy, ich potomkovia spoznávajú trvalo udržateľné využívanie prírodných zdrojov.
